[ČLÁNOK] Môj manuál k prirodzenému zero waste pôrodu

Piatok trinásteho sa nekoná. Poznáte pripovidku “Človek mieni a pán Boh mení?”, alebo vám už niekto povedal, že aj ako dokonalo si ten pôrod predstavíš a pripravíš sa naň, môže to byť úplne inak? Alebo keď vám vaša dula povie, že si treba poistiť pôrod a mať v zálohe plán B? No, to všetko som pred pôrodom počula, vedela, ale bola som presvedčená, že mne sa žiaden plán B diať nemôže. A predsa…

Tak, ako som malému dohovárala, že musí vydržať do volieb, lebo chcem byť zodpovedná a najprv odvoliť, tak ako som mu dohovárala, keď bola naša vysnívaná pôrodnica v Krompachoch 10 dní zatvorená, že aj to vydržíme, keď som dúfala, že to nepríde, keď budeme mať auto v servise. To všetko sme prečkali. Malý prečkal prvý termín, pôrodu (29.2. 2020), druhý termín (3.2.2020) a aj tretí termín pôrodu (7.3.2020). Začínala som byť nervózna, či som ho nepresviedčala až veľmi a či sa mu teda na tento svet v dohľadnej dobe uráči. Na poslednej kontrole v Krompachoch sme sa dohodli, že ak nič, tak nastúpim 13.3.2020 do pôrodnice. Chytili ma obavy, lebo moja predstava prirodzeného pôrodu bez vyvolávačiek sa začínala rozpúšťať. Tak som sa deň predtým pekne naliala silným zázvorovým čajom so škoricou a medom, no aj tak som tomu veľmi neverila, že sa to tak zázračne spustí.

Je 12.3.2020 asi 3 hodiny ráno a mne sa zdá, že mi odtiekla plodová voda (nakoniec to nebola plodová voda, ale len hlienová zátka, ale to som ako prvorodička absolútne nevedela vyhodnotiť). Idem do obývačky, kde spí Janko, aby ma nenakazil (jeho organizmus sa po 3 rokoch bez choroby rozhodol, že práve týždeň pred pôrodom ho pošle na 2 týždne do postele a teda rana číslo jeden, môj manžel so všetkou svojou úžasnou trpezlivou prípravou so mnou pri pôrode nebude) a hovorím: ,,Asi ideme na to”. Nestihnem otočiť hlavu a Janko stojí oblečený, s taškami do pôrodnice v dverách, že ideme :D. Ja sa pomaly poobliekam, skontrolujem či všetko máme a sadáme do auta smer Krompachy. Mierne obavy, ako to všetko bude, mi rozháňa dula Janka, s ktorou komunikujem cez telefón, že ideme do Krompách a že hneď, keď ma príjmu, pribehne za mnou. Po ceste do Krompách je totálna tma a hmla taká, že by ju človek mohol krájať. Snažíme sa ostať v pohode a tak nám v aute znie Damian Marley a ja na sedale rytmicky krútim zadkom. Došli sme v poriadku a celkom dobre naladení, no úsmev nám zamrzol v momente, keď príde lekárka a povie tú vetu, ktorá mi ešte dlho znela v ušiach: ,,Máme úplne plno, nemôžeme vás zobrať, musíte ísť do Prešova…” Nezmohli sme sa ani na žiadne ALE, na nič. Ako keby vám niekto vyrazil dych. V tichosti sme odkráčali k autu a videli sme si navzájom v očiach obrovský otáznik, čo ďalej. Znova volám Janke s novými skutočnosťami. Z môjho hlasu počuje, že som sa vychýlila zo svojho stredu a okamžite nám ordinuje ísť domov a dať sa do kľudu (dať si teplý čaj, položiť sa na fitloptu, zapáliť sviečku, zapnúť aroma lampu, nechať sa masírovať….). Veľmi sa mi nechce veriť, že toto je správny postup, najradšej by som utekala rovno do nemocnice, ale verím jej. Po ceste domov je atmosféra o dosť napätejšia, keďže si plne uvedomujem, že nedejú sa Krompachy, nedeje sa Janko pri pôrode a asi sa nebude diať ani ako sprevádzajúca osoba Janka, kvôli stále sa sprísňujúcim pravidlám v období šírenia koronavíru. V aute ale ide príjmená hudba (Islandman – Rest In Space) pravidelných rytmov a ja sa snažím pracovať s dychom, aby som tieto nové skutočnosti predýchala. Doma trávime 2 hodiny totálnej pohody, až sa mi nikam nechce ísť (chápem ženy, ktoré chcú rodiť doma, v ich bezpečnom priestore).

Predsa ma Janko po 2 hodinách odtrhne z gauča a ideme do prešovského monobloku s vierou, že nás nepošlú preč :D. Prichádzam na príjem, vyšetrujúci lekár konštatuje, že pôrod sa pomaličky spúšťa a dávajú mi vypisovať moje pôrodné priania. Ale predsa moje pôrodné priania sú na celú A4 založené v batohu v zakladači (mala som ich hotové 3 mesiace pred pôrodom). Dávajú mi ich formulár, kde tie najdôležitejšie veci sú, ale ja som toho mala pripraveného omnoho viac (bohužiaľ vedierko ktoré som mala pripravené na placentu, ktorú sme chceli zakopať u nás v záhrade išlo s Jankom naspäť domov prázdne). Prichádza iný lekár, striedajú sa služby a pýta sa ma na moju predstavu pôrodu. Neviem, čo môžem a čo nemôžem povedať. Skúšam opatrne, potom pridávam a pán doktor prikyvuje, že má tiež taký názor. Tak sa dohodneme na čo najprirodzenejšom pôrode, neprosím si holenie, klyzmu, žiadne vyvolávačky, kanylu a ani tlmenie bolesti. Všetko mi prechádza a tak sa s kľudom uložím do postele a dám si do uší moje obľúbené afirmácie a meditácie a oddychujem. Občas sa postavím a teším sa, že mám výhľad na dedinku, kde máme záhradu a predstavujem si, ako tam budem celé leto tráviť so svojimi chlapmi. Kontrakcie sú nepravidelné, cca každých 7-10 minút, preto mi navrhnú, aby som sa premiestnila do svojej izby,keďže asi do dvoch hodín to nebude. Stále verím, že sa s milou sestričkou, ktorá sa o mňa stará a končí jej služba o siedmej večer ešte uvidím (neuvidím :D).

Premiestňujem sa na oddelenie a hneď dostávam do ruky hygienický balíček, ktorý zdvorilo odmietam, no na nástojenie sestričky z neho vyberám aspoň ten toaletný papier (rôzne géliky, krémiky v mini balení si neprosím, ZW unfriendy!) a ponúkajú mi izbu s dvomi ďalšími čakajúcimi mamičkami na pôrod, alebo jednu malú samostatnú za poplatok. S nadšením beriem svoju vlastnú izbu, ktorú postupne mením na moje malé pôrodné hniezdočko. Zaťahujem rolety, vybaľujem svoju deku, svoj vankúš, pýtam si fitloptu (nečakala som že mi bude pod koleno :D), vyťahujem fľašu s vodou (postupne si dopĺňam vodou z umývadla), kovový obedár, v ktorom mám proteínové tyčinky, ovocné kože (ZW friendly!), hroznový cukor, pravidelne mi voláva Janko, moja mamka, sestra a občasne sa ozývam aj Janke ako to pokračuje. Večer zasvietim neón, ktorý strašne silno svieti a dosť ma to rozčuľuje, tak cez neho prehadzujem červenoružovú šatku a osvetlenie v miestnosti sa hneď mení na intímne.

Postupne ako kontrakcie naberajú na obrátkach chodievam na vyšetrovňu (na môj vkus to ide dosť pomaly :D), sestričky chodia počúvať ozvy srdiečka malého. Prestávam vtipkovať so sestričkami, prestávam rozprávať a už neležím. Aha, toto je ten stav, byť v pôrodnej zemi. Kontrakcie ma už začínajú celkom prekvapovať svojou intenzitou, a tak ešte viac ako predtým si dávam pozor na správne dýchanie, pochodujem po izbe, uvoľňujem svoje telo opretím o vysokú parapetnú dosku. Občas ma dostanú aj na špičky, aj keď sa snažím ostať uvoľnená. Zabehnem do sprchy, čudujem sa načo tam je také veľké madlo, no keď ma chytí kontrakcia, som rada, že sa mám o čo chytiť. Teplá voda na kríže je veľmi príjmená. Odmietam večeru, lebo to už proste neide. Vyťahujem olejček k pôrodu od Ingeborg Stadelman, kvapkám si ho na ruku a o dušu ho vdychujem. Medzitým ma kontrakcie zmáhajú tak, že sa dám na štyri na posteľ, podložím si brucho mäkkým vankúšom a dýcham. Pri výdychu už aj nahlas vydávam zvuk vo forme písmena A (keď mi to ukazovala Janka u nás doma, nikdy som si nemyslela, že sa budem vedieť tak uvolniť, že si budem spokojne Ákať pri kontrakciách). Bez niekoho rád, si namočím celý ručník do ľadovej vody, prehodím ho cez krk a pokračujem vo svojej polohe na štyroch s vydychovaním A. Keď vydýchnem, ručníkom si ako odmenu pretriem celú tvár. Je mi už dlho a dostávam sa do štádia, kedy začínam byť kontrakciami každé 3 minúty unavená. Konečne ma berie sestrička na pôrodnú sálu, ideme k výťahu, mňa pravidelne v chôdzi zastaví kontrakcia a sestrička ma trpezlivo čaká. Ocitám sa v miestnosti, kde som svoj pôrod začínala, chodím sem a tam a počujem, ako vedľa na pôrodnej sále rodí nejaká žena. Som v takom delíriu, že jej krik ani nepočujem, v hlave mi ide jediné: Ak by Janko chcel ešte dievčatko, jediná cesta bude adopcia!!! (To ma ale už s odstupom času prešlo). Toto si opakujem dokola. Chvalabohu je v miestnosti skoro tma, nikoho nikde a tak si telo robí, čo potrebuje.

Prijímajú ma na pôrodnú sálu. Damián a ja ideme do cieľovej rovinky. Moja mantra počas tehotenstva bola: Moje telo a Damián spolupracujú tak, že môj pôrod je ľahký, bezbolestný a prirodzený. Okrem tej bolesti to celkom aj sedelo, ale zážitok bolesti a všetkých okolností, ktoré pôrodu predbiehali, zo mňa urobili silnejšiu ženu, ženu, ktorá sa vie na seba spoľahnúť, levicu, ktorá bojuje s vytrvalosťou pokojného bojovníka. Nič neľutujem. Držím sa madla pôrodného kresla a stojím. Sestrička ma vyzve, či si nechcem sadnúť. Nechcem, ale po chvíli už nevládzem stáť, tak si sadnem. Každá kontrakcia, ktorá prichádza, ma ale znovu postaví. Už sú každú minútu a ja som značne zomletá. Spomeniem si na to, že na kurze hypnopôrodu som započula: každá kontrakcia je len ako vlna, ktorá dosiahne svoj vrchol a odchádza a každá kontrakcia ma privádza k bližšie k môjmu dieťatku. S každou kontrakciou mám o jednu kontrakciu pred sebou menej. V pôrodnom pláne som napísala, že chcem polohu na štyroch a dokonca aj to mi bolo dovolené. Čo som ale nepochopila, že moje telo chcelo pri pôrode stáť a dávalo mi to dosť jasne najavo. Nepočúvla som, dala som sa na štyri a začali sme. Po 10 minútach som musela zmeniť polohu na polosed, keďže pôrod nepostupoval tak, ako mal a ja som už bola dosť vyčerpaná. V momente, keď som sa otáčala, som vedela, že nástrihu sa nevyhnem. Od Janky som mala toľko informácii ako telo funguje, že z fyziologického hľadiska to proste neide. Bolo mi to už ale jedno. V tejto polohe som zotrvala ešte asi na 5 kontrakcií a malý bol vonku. Pristál mi rovno na bruchu. Zažila som totálnu extázu, nevedela som prestať hýkať, niečo neuveriteľné, nepopísateľné. Odhad, že bude mať malý 3500g sa trošku nepodaril, keďže malý Damián prišiel na svet s hmotnosťou 4400g a dĺžkou 55 centimetrov. Hneď som prosila sestričku, aby mi ho prikryli červenou dečkou, ktorú som doniesla, aby mu simulovala pobyt v maternici. Mala som moje krásne spokojné klbko na hrudi. Trpezlivo som čakala, kedy sa tento malý tvorček presunie k jedenej z bradaviek a započne úspešnú cestu k dojčeniu. Ostali sme na pôrodnom sále sami. Vychutnávajúc si jeden druhého. Obaja sme spokojne oddychovali a ja som obdivovala, ako to Damián a moje telo dokázali.

Damián Martinka sa narodil 12.3. 2020 o 22:35 miestneho času v dobe zúriaceho koronavírusu, môj manžel Ján Martinka sa narodil 24.6. 1987 v dobe zúriacej finančnej krízy (všímajte 24:2=12, 6:2=3, to je také pre blondínky, budem si to dobre pamätať) a ja som sa narodila v revolučnom roku 1989. Sme bojovníci! Verím, že ale každý z nás, každá z vás, aj keď nie za ľahkých okolností, vie svoj pôrod zvládnuť a nájde vo svojom vnútri tú pôrodnú levicu. Tiež som si nemyslela, že ju v sebe mám. Držím vám všetkým prsty, aby bol ten váš pôrod pre vás jedinečnou posilňujúcou udalosťou, ale nezabudnite, ako píše dula Ingeborg Stadelmann: “Zaprvé to proběhne jinak, zadruhé jinak, než si rodiče myslí, zatřetí tak, ako to chce díťe.”

Ďakujem všetkým, ktorí ma akokoľvek podporovali, hlavne môjmu manželovi Jankovi, ktorý síce tú všetku prípravu, ktorú absovoval, nemal možnosť predviesť, ale doma sa potil aj za mňa a ja som cítila, ako mi posiela energiu, mojej mamke, ktorá mala počas môjho pôrodu menštruačné bolesti :D, mojej sestre, ktorej sa v dobe, keď som bola na pôrodnom sále, ukázal obraz, ako bubnuje pri ohni a postupne bubnuje rýchlejšie a rýchlejšie a dule Janke, ktorá ma s láskou previedla cez ťažké chvíle. Špeciálne Ďakujem aj personálu v prešovskom monobloku, za celý svoj 5 dňový pobyt som tam nestrela nepríjemného človeka, všetci boli veľmi milí a ústretoví aj v tak ťažkej dobe, ktorá nás všetkých skúša.

Ešte tieto hacky pomôžu:

  • Nájdite si maličkosti, z ktorých sa budete tešiť (u mňa to boli výhľady z izieb, mäsko vo forme srdiečka).

  • Majte na telefóne ľudí, ktorí vás podporia, ale aj takých ktorí odborne poradia (skúsená dula).

  • Nainštalujte si do mobilu prehrávač hudby a stiahnite si tam svoju obľúbenú relaxačnú, ale aj dynamickú hudbu, meditácie, afirmácie, hocičo, pri čom vám je fajn. Tak vás nikto nebude rušiť a vy sa ľahšie budete sústrediť na pôrod.

  • Porozmýšľajte, čo a ako budete piť, či jesť, kým to na vás naozaj príde a zoberte si so sebou zásobu dobrôt v bezodpadovom balení (kovový obedár, znovu naplniteľná fľaša, hrnček, spork alebo lyžičkovidličkonožík – všetko nájdete u seba doma, alebo u nás v obchode a rovno si to tými dobrotami môžete dať naplniť).

  • PS: Pôrod sa prirovnáva k maratónu. To sa mi nechce veriť. Tak keď sa dám dokopy, asi začnem trénovať a možno si to raz skúsim, aby som to mohla porovnať.

Laura Martinková

Laura Martinková

Share on facebook
Facebook
Share on linkedin
LinkedIn
Share on email
Email

Nechajte koment

Príručka Odvážneho občana ZADARMO

Praktický pomocník na tvojej novej ceste bez odpadov. 

Vaše osobné údaje (email) budeme my (Odvážene s.r.o.) spracovávať v súlade s platnou legislatívou a ochranou osobných údajov len za účelom zasielania noviniek a inšpiratívneho materiálu. Stlačením tlačidla vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním na dobu piatich rokov. Svoj súhlas môžete kedykoľvek odvolať kliknutím na odkaz “Odhlásiť sa z odberu” v každom zaslanom emaili.